Svoju prvú svadbu som zažil pred zhruba šiestimi rokmi a bola to svadba, ktorá spĺňala všetky tradičné kritériá - kostol, veľa hostí, dobrá zábava, krásne fotky - a najmä manželský sľub, ktorý mal byť večný, ale nebol. O mojom rozchode s prvou manželkou som písal na inom mieste, no aj bez prečítania je asi jasné, že do ďalšej svadby som sa nehrnul a najmä som v nej nevidel žiadny zmysel. Najmä po tom, ako som absolvoval svoju kúru v psychologickej gramotnosti, partnerskom spolužití a komunikácii. Rezonovali vo mne myšlienky viacerých psychológov, ktoré vysvetľovali, že práve manželstvo je zdrojom veľkej časti psychickej patológie. V mnohých prípadoch (aj mojom) najmä kvôli tomu, že na začiatku bol sľub, ktorý sa nesplnil, no veľké očakávania o stabilite, láske, deťoch, peniazoch jednej alebo oboch strán ostali nezmenené.
Toľko ku mne a mojim predchádzajúcim zážitkom. Moja nová partnerka so mnou zažila všetky negatíva prvého manželstva, no napriek tomu chcela zažiť svoju slávnosť, svadbu alebo ako sme to interne volali - oslavu v bielych šatách. Priznávam, že na začiatku bolo veľa entuziazmu a túžba zažiť svadbu, slávnosť, rituál aj s novou partnerkou, tento krát inak, uvedomelejšie, s radosťou a hlavne - bez toho, aby som stratil slobodu. Postupne sa k tomu dopĺňali čriepky myšlienok, ktoré dávali celej akcii hlbší zmysel. Podstatou bolo, že si nebudeme nič sľubovať, ale že ideme osláviť našu lásku, teda doterajší spoločný život, naše vzájomné pocity a emócie jedného k druhému. Na to sme nepotrebovali kňaza ani úradníka, ale zavolali sme našich priateľov, aby to oslávili s nami.
Navonok to vyzeralo ako príprava na naozajstnú svadbu - obliekli sme krásne šaty, pripravili slávnosť, prišli svadobčania, chýbal už len ten podstatný moment - ten rituál, obrad, vyznanie, ktoré zmení túto párty na naozajstnú slávnosť lásky. Tento moment však bol prekvapivo jednoduchý, pritom slávnostný, vážny aj humorný, tiekly slzy aj rinčal smiech. Je to naozaj zvláštne a krásne vyznať svoje pocity partnerke verejne, nielen opakovať rituál, ale vyznať sa zo srdca. Aj keď sme si svoje vyznania pripravili každý sám, prekvapivo podobne sme jeden druhému vyznali čo k sebe cítime, prečo s tým druhým žijeme a čo chceme ešte zažiť v budúcnosti. Nedá mi preto, aby som znova neodcitoval pár slov z môjho príhovoru, pretože jadrom celej tejto slávnosti nebol rituál ako taký, ale vyznanie mojej skvelej partnerke Silvii:
"... Milá Silvia, chcem Ti povedať pár slov, ale prv, než sa k nim dostanem, chcem ešte povedať jednu príhodu, ktorá vysvetlí prečo tu dnes stojím a čo prežívam. Keď som pozýval na našu svadbu môjho priateľa Rada, ako skúsený harcovník sa ma dva razy spýtal - "...a fakt vieš čo robíš, nepoučil si sa ešte?" Odpoveď je - áno, chcem to zažiť znova, slávnosť nášho vzťahu, vyznanie citov, a chcem to zažiť práve s Tebou, pri plnom vedomí, bez váhania, s radosťou."
"Nebola to ľahká cesta, sama si mi povedala, že si od začiatku bojovala sama so sebou, s okolím, s kamoškami, či to celé má zmysel. Dnes sa chcem poďakovať za pár darov od Teba, ktoré posunuli môj celý život dopredu. Najprv spomeniem odvahu, ktorú som v sebe objavil. Odvahu objavovať nové veci, prekonávať svoje strachy, odvahu robiť kroky, ktoré nikto v mojom okolí nerobí. Chcem sa Ti tiež poďakovať za to, že si mi pomohla objaviť emócie a prežívať ich. Emócie moje vlastné, partnerské, rodičovské. Mám pocit, akoby som doteraz chodil po svete so zahmleným pohľadom a Ty si mi pomohla pretrieť oči. Naučila si ma tiež, čo je ozajstné partnerstvo, vzťah, ktorým inšpirujeme jeden druhého a posúvame sa stále dopredu."
"Miláčik, chcem s Tebou naďalej spoznávať nové veci a prežívať krásne chvíle i nástrahy matrixu, chcem s Tebou žiť život naplno a byť šťastný. Ľúbim Ťa. ..."
Čo povedať na záver? Už len jednu podstatnú vec. Nielenže som si zachoval slobodu, zažil krásnu slávnosť, ale najmä som prežil krásne emócie s mojou partnerkou, ktoré opäť prehĺbili náš vzťah. Bez sľubov, práve naopak, s konkrétnym pocitom šťastia.